História

V roku 1792 si doktor Pierre Ordinaire zapísal recept absintu a tak sa stal priekopníkom vlastností palinového nápoja. Absint bol považovaný za prostriedok univerzálny; používali ho ako všeliek. Preto v tých časoch dostal pomenovanie «La Fee Verte« alebo »Zelená víla«. Toto pomenovanie sa udržalo až dodnes. Absint používali ako liek proti slabému apetítu a na zažívacie problémy. Pridávali ho do vína, aby mal opojnejšie účinky. V tých časoch sa pomenovanie »Zelená víla« spájalo s čarami, mytológiou a s omamnou silou žien. Toto všetko len pridalo na známosti koncentrátu vyrábaného Ordinairom a zvyšovalo popularitu absintu.

V roku 1797, príbuzný Ordinaira, Henry-Louis Pernod otvoril prvú fabriku na výrobu absintu vo Švajčiarsku. V tom istom roku otvoril ďalšiu veľkú fabriku na jeho výrobu v Pont-Arles (Francúzsko). Pernodov absint sa začal predávať po celom svete.

Popularita absintu sa zvýšila počas francúzskych koloniálnych vojen v Severnej Afrike, ktoré sa začali v roku 1830 a svoj vrchol dosiahli v rokoch 1844-1847. Francúzski vojaci dostávali dávku absintu na prevenciu proti malárii, dizentérii a iným chorobám a tiež na dezinfekciu pitnej vody.Ukázalo sa, že absint je natoľko účinný, že sa stal súčasťou francúzskeho armádneho života od Madagaskaru až po Indočínu. V tom čase sa vo vojskách Severnej Afriky začali objavovať prípady paranoidnej schizofrénie, nazývanej »le cafard«. Móda piť absint sa tiež rozšírila medzi francúzskymi kolonistami a emigrantmi v Alžírsku.

Keď sa vojaci Afrického bataliónu vrátili do Francúzska, priniesli si so sebou aj vášeň k absintu. Africký batalión sa preslávil počas neobyčajne úspešných vojen a pitie absintu na parížskych bulvároch sa stalo ušľachtilým a pôsobivým. Čoskoro tento zvyk prešiel od vojakov k buržoázii. A tak nastala zlatá éra absintu, ktorá však netrvala veľmi dlho. Vo Francúzku na ňu spomínajú dodnes s nostalgiou.

Pitie absintu bolo jednou z typických čŕt parížskeho života Druhého Impéria, za čias vlády Napoleona III. (1852-1870). Po potlačení revolúcie v roku 1848 buržoázia dostala plnú moc a dôstojný zvyk pitia absintu sa rozšíril prakticky všade. Vtedy sa jeho pitie považovalo za prostriedok na zlepšenie apetítu pred večerou a tiež za spôsob príjemného a rituálneho zavŕšenia dňa a prechodu na večernú atmosféru. Čas medzi piatou a siedmou hodinou večera sa nazýval »l’heure verte«, zelenou hodinkou. Spočiatku sa považovalo za vhodné vypiť iba jednu dávku.

Prísne dodržiavanie užívania absintu v daných časových intervaloch aspoň do určitej miery ochránilo ľudí od zneužitia tohto nápoja. Absint bolo možné piť pred večerou a dokonca si dať pohárik pred obedom, ale ak by niekto pil celú noc, to by určite vzbudzovalo pohŕdavý údiv čašníkov. V roku 1880 bol absint známy po celom Francúzsku a jeho popularita sa dokonca vyrovnala vínu. Šíril sa vďaka verejnej hystérii, ktorá bola spôsobená jeho silnými účinkami. Absint urobil z mnohých alkoholikov, ale vtedy sa tomu hovorilo absintizmus. Užívanie absintu dokonca považovali za vstupenku do blázinca.

V auguste v roku 1905 švajčiarsky farmár a známy pijan pod vplyvom veľkého množstva absintu a iných alkoholických nápojov povraždil celú svoju rodinu. Dostalo sa to na titulnú stranu všetkých európskych novín. Začali sa šíriť fámy, že absint privádza ľudí do šialenstva a dokonca má na svedomí aj úmrtia vtedajších umelcov. V konečnom dôsledku sa absint v mnohých krajinách stal nepopulárnym nápojom a v niektorých bol zakázaný legislatívou.

Po 100 rokoch sa absint vrátil. V roku 2004 ho legalizoval švajčiarsky parlament, kde bol v krajine od roku 1907 zakázaný. Dňa 24.7.2004 amsterdamský súd vyhlásil zákon o zákaze užívania absintu z roku 1909 za neplatný. V súčasnosti výrobcovia absintu musia dodržiavať smernice (zavedené EÚ), podľa ktorých množstvo tujónu v absinte nesmie prekročiť 10 mg/l v bežných liehovinách a 35 mg/l v bitter (horkých) nápojoch.